Pripomína vám niekoho? No mne teda nie. Ale otváračka ho nazvala Dolfi, vraj podľa nejakého Adolfa. Ja neviem o čom hovorila a prečo sa na tom zabávali všetci jej drzí dvojnohí votrelci, ktorých nám sem bezohľadne pozýva na návštevu. Ale presne viem, prečo ho volala Diktátorko.
Bol totiž fakt poriadne drzý. Vôbec sa nás nebál! Obsadil nám naše obľúbené miesta. Jedol nám z misky. Dobre, to robili všetci malí drzí votrelci. Ale on do tej misky pchal laby, skákal a rozhadzoval naše jedlo po celej izbe. A nedal nám chvíľu pokoj. Len som ho tak chcela oliznúť a poumývať, mača neporiadne, a on sa do mňa zahryzol. Koľkokrát som ho musela vyfackať. Lenže to vôbec nepomáhalo! Katastrofa.
Ešte šťastie, že sa vedel hrať aj sám. Síce nám pobral všetky hračky, ale stále lepšie ako keď naháňal môj vlastný chvost.
No fakt, najznesiteľnejší bol, keď spal.
Našťastie sme sa ho už zbavili. Otváračka hovorí, že už má svoj vlastný domov. Mne je to jedno. Hlavne, že je preč a otváračka hladká iba nás.
